Janka Šípo­šová PhDr., CSc.

Aj preto kandidujem: aby som mohla priamo vplývať na tvorbu a implementáciu noriem a uplatňovanie minimálnych štandardov týkajúcich sapráv, podpory a ochrany obetí kriminality, násilia alebo živelných a priemyselných katastrof a nešťastí. Aby pomoc biednym bola samozrejmosťou, nie (v lepšom prípade) „úžasnou“ láskavosťou úradníkov a kompetentných. A aby tí, ktorí majú pomáhať a spravodlivo súdiť, nevenovali najväčšiu pozornosť sami sebe, svojim „krivdám“ (keď sa im napríklad zdá, že ich kolega je „nespravodlivo“ bohatší ako oni sami). Aby polícia naozaj „pomáhala a chránila“, aby policajti vedeli, že poškodení majú právo na viac, ako právo vzdať sa svojich práv a aby obetiam poskytovali účinné informácie o tom, kde a ako môžu dostať odbornú, bezplatnú a diskrétnu pomoc. A aby tí, ktorí vedia a chcú takúto pomoc dávať, neboli považovaní za bláznov, ktorí pomáhajú iným nezištne a úprimne, len tak normálne, ako ľudia.

Narodila sa som sa v rodine „triedneho nepriateľa“, v päťdesiatych rokoch, perzekvovaného a napokon aj odsúdeného, čo poznačilo celú rodinu a malo vplyv a význam pri mojom formovaní. Necítim nenávisť voči nikomu, ale chcem, aby sa nezabúdalo na to, kam môže viesť ľudská zloba a jej politické zneužitie.

Štúdium a práca:
Vyštudovala som psychológiu a veľkú časť svojho profesionálneho života som sa venovala praktickej, vedeckej aj organizačnej práci v tejto oblasti. Neskôr som pracovala v rôznych sférach štátnej správy a od roku 1996 v neziskovom sektore. 15 rokov sa intenzívne venujem obetiam a svedkom trestných činov, ktorí sú znevýhodnení oproti páchateľom trestných činov a v trestnom konaní i ostatnom živote sú naďalej a opakovane vystavovaní ďalším traumám, ponižovaniu  a nespravodlivému zaobchádzaniu. S ďalšími dobrovoľníkmi sme založili organizáciu Pomoc obetiam násilia (PON), ktorá je už viac ako 10 rokov členom medzinárodnej siete Victim Support Europe. Pomáhame obetiam všetkých trestných činov a násilia bez ohľadu na vek, pohlavie, spoločenské postavenie a akékoľvek ďalšie kritériá. Viac ako polovicu našich klientov tvoria obete domáceho násilia. Na začiatku tisícročia sa nám podarilo vybudovať sieť poradní po celom Slovensku a telefonickú celoslovenskú Linku pomoci, čiastočne sa podarilo zlepšiť právne postavenie obetí a postupne rozširovať spektrum a dostupnosť služieb, predovšetkým psychologickú, právnu, sociálnu a praktickú pomoc. Po sľubnom začiatku sme začali narážať na nezáujem a minimálnu pozornosť štátu a jeho predstaviteľov a úradníkov. Akoby sa „Spravodlivosť pre obete“ netýkala rovnako každého z nás alebo našich blízkych. Pritom na Slovensku registrujeme ročne okolo 100 000 trestných činov, ktorémajú svoje obete – konkrétne ľudské bytosti. Nezáleží na tom, či je to stará pani, zbitá a okradnutá  na ulici alebo vo svojom dome, muž, ktorého bezdôvodne napadol sused a zbil ho do bezvedomia, mladá žena, ktorú brutálne znásilnili, živiteľ rodiny zabitý pri lúpežnom prepadnutí, chlapec, ktorého na prechode pre chodcov dokaličilbezohľadný vodič, rodina trpiaca pod krutou rukou tyrana, rodičia, zneužívaní a týraní vlastnými deťmi a mnoho ďalších otrasných prípadov. Z nich každý má ďalších blízkych, ktorí trpia spolu s nimi a málokedy im niekto pomôže zniesť traumu a ďalšie ponižovanie ich ľudskej dôstojnosti. Nikto nie je imúnny, naozaj sa to môže stať každému z nás. Európa a svet si to uvedomili už dávnejšie, keď postupne prijímali právne normy a dohovory na ochranu a pomoc ohrozeným skupinám. Aj Slovenská republika mnohé z nich podpísala. Ale s implementáciou sa otáľa, stále je čosi významnejšie, dôležitejšie, naliehavejšie, ako starosť o svojich vlastných občanov.  

Jazykové schopnosti:
Hovorím, čítam  a  píšem po francúzsky, anglicky a rusky, dohovorím sa a viem čítať po poľsky.