Program

… kde školy učia deti žiť a myslieť, nielen odpovedať na otázky, a kde rozvíjame talenty všetkých detí, aj tých z chudobnejších rodín

Výzvy a problémy

Žiadna oblasť verejných politík nemá taký vplyv na budúcnosť krajiny a rozvoj potenciálu ľudí ako práve školstvo. Zároveň žiadna oblasť nie je tak politicky zanedbaná a nepopulárna, ako školstvo, keďže prvé výsledky akýchkoľvek reforiem sa dostavia až o 5 – 8 rokov, teda mimo politického cyklu. Vybrať školstvo za jednu z priorít si vyžaduje politickú odvahu a vôľu. Predpokladom úspešnej reformy školstva je zároveň aj dohoda naprieč politickým spektrom, aby nasledujúce vlády v začatých reformách pokračovali a zachovali kontinuitu. Spoločným znakom všetkých krajín, ktoré majú prosperujúce školstvo s dobrými výsledkami (Fínsko, Švédsko, Holandsko, Kanada, Veľká Británia…) je vôľa politických elít neustále zlepšovať vzdelávací systém, a to nezávisle od politickej orientácie vládnucich strán.

V súčasnosti čelí Slovensko viacerým systémovým problémom, ktorých symptómy vidíme na zhoršujúcej sa kvalite žiakov a študentov. Na úrovni primárneho vzdelávania sme sa v medzinárodnom hodnotení 15-ročných žiakov (PISA) výrazne zhoršili vo všetkých testovaných oblastiach – v čítaní (porozumenie textu), v matematike aj v prírodných vedách. Profesor E. Hanushek z americkej univerzity Stanford vypočítal, že zlepšenie kvality žiakov vo všetkých krajinách EÚ v teste PISA o 25 bodov by prinieslo zvýšenie HDP Európskej únie o 32 biliónov EUR v horizonte 20 rokov. Málokto z politikov hovorí o tom, že medzi zlou kvalitou škôl, nedostatočnými zručnosťami žiakov a prosperitou krajiny existuje kauzálna súvislosť.

Kvalita získaných vedomostí je nedostatočná aj na väčšine vysokých škôl, na čo sa sťažujú najmä zamestnávatelia, ale aj samotní študenti, ktorí si po skončení vysokoškolského štúdia nevedia nájsť uplatnenie. Nezamestnanosť mladých je na Slovensku jednou z najvyšších v EÚ.

Jednou z príčin je aj finančná poddimenzovanosť školstva. Slovensko na školstvo vynakladá takmer najmenší podiel HDP z krajín EÚ, ktorý sa navyše z roka na rok znižuje (4,5 % v roku 2010 a 3,8 % v roku 2013).

Problematike vzdelávania sa budeme venovať po jednotlivých stupňoch vzdelávacieho systému.

Naše riešenia

  1. Školstvo bude jednou z politických priorít našej vlády, čo sa premietne do financovania, verejnej diskusie a následných krokov vo všetkých oblastiach potrebných na zlepšenie úrovne vzdelávania na Slovensku.
  2. V oblasti vedenia rezortu školstva budeme presadzovať sformulovanie novej vízie, cieľov a stratégie vzdelávania vrátane realizácie analýzy nášho vzdelávacieho systému so zameraním na jeho slabé a silné stránky a nastavením dlhodobých cieľov a indikátorov. Lepšiu úroveň vzdelávania je možné dosiahnuť iba výraznejšími zmenami v systéme a odvahou vymyslieť a implementovať inovatívne riešenia.
  3. Nepolitické odborné nominácie a transparentné výberové konania na riadiace pozície pracovníkov na ministerstve školstva, na riaditeľov priamo‐riadených rezortných organizácií (ŠPÚ, NÚCEM, MPC…), na funkciu ústredného školského inšpektora atď. Riadenie rezortu školstva sa vyznačuje diskontinuitou a častými zmenami (ministri sa menia v priemere každého 1,5 roka).
  4. Odbúranie neúmernej byrokracie na školách a odbremenenie riaditeľov škôl a učiteľov. Prepojenie systému RIS s ostatnými informačnými systémami vrátane štatistiky uplatniteľnosti a centrálneho registra žiakov a učiteľov.
  5. Audit jednotlivých rozpočtových a príspevkových organizácií, prehodnotenie ich poslania a činnosti vrátane Štátnej školskej inšpekcie.
  6. Zvýšenie výdavkov na vzdelávanie, vedu a výskum, aspoň na úroveň priemeru EÚ (napr. mzdy a normatívy).

Predprimárne vzdelávanie

 Výzvy a problémy

Výchova a vzdelávanie detí v materských školách je dlhodobo v podmienkach Slovenska vnímaná vo vzťahu k zabezpečovaniu školskej pripravenosti detí a v nadväznosti na ďalšie stupne vzdelávania. V poslednom období je význam predprimárneho vzdelávania zdôrazňovaný v širších súvislostiach, nielen vo vzťahu k dosiahnutiu lepších výsledkov vo výchove a vzdelávaní, ale aj vo vzťahu k osobnému blahobytu, zamestnanosti a sociálnej integrácii. Podľa výskumu OECD deti, ktoré navštevovali predprimárne vzdelávanie dosahujú v neskoršom veku vo všeobecnosti lepšie výsledky v teste PISA. Investície do predprimárneho vzdelávania (v oblasti zvyšovania jeho kvality a dostupnosti pre všetky deti) majú vysokú návratnosť v podobe sociálnej adaptácie potrebnej pre pripravenosť jednotlivcov pre život v spoločnosti, špecificky pre uplatnenie sa na trhu práce. Hoci je už samotná úroveň zaškolenosti detí pod priemerom EÚ, negatívne sa dotýka jednej špecifickej skupiny detí – skupiny detí zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktoré v oblasti kognitívneho a sociálno-emocionálneho vývinu profitujú z predprimárneho vzdelávania najvýraznejšie a ktoré bez predškolskej prípravy majú obmedzené možnosti plnohodnotne participovať na vzdelávaní a vybudovať si ekonomicky produktívnu, autonómnu existenciu v spoločnosti. Dôsledky sa neskôr konkrétne premietajú do problémov so zamestnanosťou, výskytom sociálno-patologických javov a do recyklácie a fixovania znevýhodňujúcich podmienok pre vývin nasledujúcej generácie. Za zmienku stojí skutočnosť, že za posledné sledované obdobie (rok 2013) bolo až 19,8 % celkovej populácie Slovenska v ohrození chudobou a sociálnou exklúziou. Z tohto dôvodu si problém zvyšovania zaškolenosti detí, obzvlášť detí zo sociálne znevýhodneného prostredia, zaslúži pozornosť a systémové riešenie, nakoľko neskoršie korekcie vyššie spomínaných dôsledkov štandardne presiahnu investície do dobre nastaveného predprimárneho vzdelávania, dostupného pre všetkých.

Konkrétne príčiny problémov sú najmä v nedostatočnej kapacite materských škôl, ako aj malý záujem rodičov detí zo sociálne znevýhodneného prostredia, a to aj napriek tomu, že rodiny v hmotnej núdzi neuhrádzajú poplatok za dieťa zaškoľované v MŠ. Navyše pozornosť súčasnej vlády sa sústreďuje výlučne na deti vo veku do 3 rokov (II. sociálny balíček vlády), pričom veľké problémy sú aj s umiestnením detí do materských škôl vo veku od 3 do 6 rokov. Rodičia tejto kategórie detí navyše nemajú príspevok od štátu na starostlivosť o dieťa, hoci nemôžu za to, že v materských školách nie sú vybudované dostatočné kapacity.

Na riešenie problémov súvisiacich s inklúziou sociálne znevýhodnených skupín (predovšetkým marginalizovaných rómskych komunít) sa vynakladá obrovský objem finančných prostriedkov. Problémom takýchto projektov je vynaloženie najväčšieho objemu finančných prostriedkov na materiálno-technické a personálne zabezpečenie projektu, na tvorbu rozsiahlej databázy školiacich a učebných materiálov, ktoré po vyčerpaní finančných zdrojov projektu strácajú svoje opodstatnenie. Pritom, zahraničná skúsenosť ukazuje, že efekty snáh o zefektívnenie prípravy detí na vstup do základnej školy sa znásobujú tým, že je predprimárne vzdelávanie prepojené s programami zameranými na pomoc rodičom (starostlivosť o zdravie rodiny, vzdelávanie v oblasti rodičovstva, poradenstvo, vzdelávanie dospelých a pod.) a na jeho zabezpečovaní participujú okrem príslušných úradov rezortu školstva a obcí aj úrady rezortu zdravotníctva a práce, sociálnych vecí a rodiny. Rakúske materské školy napríklad týždenne organizujú spoločné aktivity pre matky s deťmi. V prípade, že nie je rodným jazykom dieťaťa nemčina, je zabezpečený paralelný priebeh aktivít aj v rodnom jazyku dieťaťa a jeho rodiča. MŠ taktiež poskytujú kurzy nemčiny pre matky (napríklad projekt Mama lernt Deutsch). Veľmi špecificky prepájajú zvyšovanie gramotnosti matky, zlepšenie podmienok dieťaťa na učenie a prípravu dieťaťa na vstup do základnej školy projekty podporované Nadáciou Barbary Bush. Cieľom projektov je vždy podpora čítania a aktivít podnecujúcich rozvíjanie gramotnosti dieťaťa v domácom prostredí (pre rodiny s nízkym socio-ekonomickým statusom), pričom účasťou na nich dostávajú matky druhú šancu nadobudnúť elementárnu gramotnosť. Príkladom komplexnejšieho projektu prepájajúceho vzdelávanie detí v predškolskom veku so starostlivosťou o ich zdravie a výživu, s pomocou rodičom je jeden z najdlhšie existujúcich programov zameraných na boj s chudobou a jej dôsledkami v USA, a to projekt Head Start, ktorý pomáha zlepšiť školskú pripravenosť detí.

Ďalším podporným prostriedkom, ktoré majú napomôcť zefektívneniu výučby v materskej škole sú metodické odporúčania a konkrétne nástroje pre plánovanie a prípravu výučby a pre jej hodnotenie. V krajinách, ktoré pracujú s participatívnym modelom správy školy (Veľká Británia, Írsko, Švédsko) sú bežné voľne prístupné konkrétne usmernenia, ako si tvoriť plány pre výučbu, ako využívať rôzne formy a metódy učenia a ako zaznamenávať proces a výsledky učenia jednotlivých detí v podobe pedagogickej dokumentácie (známej aj ako portfóliá detí).

Samostatnou kapitolou v zabezpečovaní autonómie školy je stále silné kontrolné pôsobenie Štátnej školskej inšpekcie, ktoré pri neexistencii usmernení a nástrojov, ako realizovať autoevaluáciu školy za účelom zlepšenia podmienok a procesov vzdelávania, vedie k tomu, že MŠ zostávajú závislé na externej evaluácii a často formálnom vykazovaní súladu dokumentácie s platnou legislatívou. Situáciu dokresľuje aj vyššie spomínaná nízka kapacita dostupných miest v existujúcich materských škôl, ktorá je dôvodom, že sa MŠ nemusia v mnohých prípadoch snažiť o zvyšovanie kvality vzdelávania ani len z existenčných dôvodov.

Naše riešenia

  1. Každé dieťa od troch rokov bude mať nárok na bezplatné miesto v škôlke. V prípade, ak nebude poskytnuté, rodičia získajú nárok na príspevok na starostlivosť o dieťa vo výške 280 eur za každý mesiac neposkytnutia služby.
  2. Povinná predškolská výchova pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia.
  3. Podpora vzniku detských skupín a iných typov predškolských zariadení, ktoré budú lepšie reflektovať potreby rodičov z hľadiska ich pracovnej doby.
  4. Podpora kontinuálneho vzdelávanie a kvality personálu materských škôl (učiteľ, logopéd, školská zdravotná sestra, psychológ, asistent), ako aj príprava podporných materiálov na vytváranie školských vzdelávacích programov pre rôzne zamerania MŠ a rôznorodý profil potrieb detí navštevujúcich MŠ.
  5. Pre marginalizované komunity budeme presadzovať model materskej školy otvorený aj rodine a komunite s aktívnou účasťou rodičov. Materské školy sa môžu stať aj nástrojmi na vzdelávanie rodičov, predovšetkým matiek. Takisto budeme podporovať programy prepájajúce zaškoľovanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia so starostlivosťou o ich zdravie a s pomocou a poradenstvom pre rodičov.
  6. Rozšírenie kapacít v existujúcich materských školách v lokalitách so zvýšenou koncentráciou detí so sociálne znevýhodneného prostredia a v lokalitách, kde podľa odborných analýz pretrváva krízová situácia (napr. Bratislava) alebo vytvorenie nových (napr. formou modulov) tak, aby sieť materských škôl poskytla dostatok miest na zaškolenie týchto detí.
  7. Kombinovaný model financovania materských škôl z rozpočtovej kapitoly Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR, Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Ministerstva zdravotníctva SR a rozpočtu miest a obcí.
  8. Vytvorenie kvalitného vzdelávacieho programu pre predprimárne vzdelávanie, ktorý bude cielene reagovať na potreby detí zo sociálne znevýhodnených prostredí, ako aj zabezpečovať dlhodobé efekty v oblasti kognitívneho, sociálno-emocionálneho vývinu a ich sociálnych kompetencií. Takýto vzdelávací projekt by mal vychádzať z autentického výskumu vzdelávacích potrieb detí, zohľadňujúcich lokálny kontext vzdelávania a typ sociálno-ekonomického znevýhodnenia (s využitím výskumu vychádzajúceho z praxe a etnografickej metodológie) a z existujúcich modelov a príkladov dobrej praxe doma i v zahraničí.
  9. Budeme podporovať väčšiu autonómiu materských škôl, zvyšovanie kvality predprimárneho vzdelávania a variabilitu modelov tvorby školských vzdelávacích programov adaptovateľných pre špecifiká regiónu, očakávania rodičov, ale predovšetkým potreby detí.

Primárne vzdelávanie

Výzvy a problémy

Základné školy sú pre neskorší vývin dieťaťa kľúčové a ich kvalita dokáže kompenzovať sociálne znevýhodnenie alebo nepriaznivé rodinné prostredie dieťaťa. Základná škola dieťa formuje nielen po vedomostnej stránke, ale aj po stránke hodnotovej a osobnostnej. Akékoľvek zásadné zlepšenie vzdelávania na Slovensku musí začať práve na základnej škole.

Je potešujúce, že na Slovensku začalo vznikať mnoho iniciatív a o oblasť vzdelávania sa začali zaujímať zapálení ľudia, ktorým ľudský kapitál našej krajiny nie je ľahostajný. Mnohé návrhy v tejto kapitole sú okrem iného inšpirované aj opatreniami navrhovanými týmito reformnými skupinami.

Tak ako v celom školstve, aj v primárnom vzdelávaní je jedným z hlavných problémov nízka úroveň financií, ktoré sú poskytované z verejných prostriedkov na pokrytie personálnych aj vecných nákladov chodu škôl, ako aj nadmerná administratívna záťaž súvisiaca s prechodom škôl na právnu subjektivitu. Školy sú zaviazané k vedeniu pedagogickej a ďalšej dokumentácie zo strany školského zákona, k vedeniu pracovno-právnej a inej agendy ako samostatné právne subjekty a často aj špecifickej agendy vyžadovanej zo strany zriaďovateľov a riaditeľov. Okrem toho, prijatím vzdelávacích programov ako rámcov pre realizáciu výchovy a vzdelávania vznikla školám povinnosť vypracúvať vlastné školské vzdelávacie programy. Napriek viacerým legislatívnym úpravám štátna správa stále neposkytuje základným školám dostatočné podporné prostriedky na autonómnejšie reagovanie na špecifiká regiónu, očakávaní rodičov a potrieb žiakov, a tým aj na zlepšovanie kvality poskytovanej výchovy a vzdelávania.

Okrem finančnej podvyživenosti je naše školstvo nepripravené vzdelávať deti v súčasnom rýchlo sa meniacom svete, kde sa prevažná časť faktických informácií dá „vygoogliť“. Žiaci a študenti síce získavajú v našich školách vedomosti, no škola im neposkytuje zručnosti, ktoré sú transponovateľné na akúkoľvek oblasť v osobnom aj profesionálnom živote. Osobitne pokiaľ ide o dve zručnosti, ktoré sa zvyknú nazývať zručnosťami 21. storočia – kreativita a kritické myslenie – naše školy sú v tomto smere skôr kontraproduktívne a kreativitu a vlastné myslenie ubíjajú.

Pokiaľ ide o samotnú organizáciu školy, reformní odborníci presadzujú zavedenie prípravného ročníka v školách tak, ako je tomu v niektorých krajinách EÚ (Luxembursko, Francúzsko). Prípravné ročníky by mali byť zriadené na základných školách (nie materských). S tým súvisí aj prechod žiakov na II. stupeň základnej školy, ktorý je vo veku 10 rokov trochu predčasný. Zároveň nie je zosúladená dĺžka I. stupňa ZŠ s odchodom žiakov do osemročných gymnázií. V praxi dochádza k tomu, že základné školy utvoria triedy 5. ročníka a po jednom roku im z nich odchádzajú žiaci do osemročných gymnázií, čo v niektorých oblastiach spôsobuje veľké organizačné problémy. Návrh niektorých odborníkov je predĺžiť I. stupeň základnej školy tak, aby zahrňoval aj terajší 5. ročník. II. stupeň by tak pozostával zo štyroch ročníkov: šiesteho až deviateho. Prvý a druhý stupeň sú často len formálne prepojené entity a v odborných kruhoch sa diskutuje o možnosti opustiť socialistický model jednotnej deväťročnej školy a podobne ako v mnohých iných krajinách oddeliť primárne a nižšie sekundárne vzdelávanie do osobitných inštitúcií. Samostatné primárne školy, ktoré by zahrňovali prípravnú triedu a prvých päť ročníkov terajšej základnej školy. Žiaci by v nich teda trávili šesť rokov (od 5 do 11). Po ukončení primárnej školy by pokračovali na základnej škole alebo na osemročnom gymnáziu. Primárne školy by mohli byť menšie („rodinného typu“) a ich sieť by bola hustejšia (aj v malých obciach). Nová základná škola (zahrňujúca terajšie ročníky 6. – 9.) by mala by typom spádovej školy, t. j. mala by byť iba vo väčších obciach. Tam, kde by to podmienky umožňovali, primárne a základné školy by sídlili v osobitných budovách.

Škola by mala byť najmä v regiónoch, kde chýbajú vzdelávacie a kultúrne aktivity aj tzv. „learning hub“ – otvoreným centrom vzdelávania. Vo Fínsku jedna zo štúdii preukázala, že školy sú najmenej využívanými budovami, ich prevádzka sa zabezpečuje 24 hodín denne, no využívajú sa len pomerne malú časť dňa. Telocvične a triedy by mohli poskytovať priestory aj pre vzdelávacie aktivity vrátane celoživotného vzdelávania so zapojením širšej komunity.

V súčasnosti najväčšou verejnou zdravotníckou výzvou, ktorej čelí Európa, sú chronické neprenosné ochorenia. Mnohé z týchto ochorení začínajú už v detskom veku a dospelosti sa ďalej zhoršujú (napr. nadváha, obezita). Riešením by mohlo byť zavedenie povinného predmetu zdravotná výchova na základných a stredných školách s možnosťou jeho vyučovania už v materských školách v závislosti od veku a schopností dieťaťa.

Špecifickým problémom je výučba detí Slovákov žijúcich v zahraničí, najmä tých, ktoré majú trvalý pobyt na Slovensku, a tak sú povinné dodržiavať ustanovenia slovenského školského zákona o povinnej školskej dochádzke aj v zahraničí. V praxi to prebieha tak, že musia byť zapísané aj do školy na Slovensku a jej riaditeľ určí, z ktorých predmetov musí dieťa každoročne robiť rozdielové (komisionálne) skúšky. Deti tak nemajú prakticky žiadnu podporu pri učení, ale musia pravidelne cestovať na preskúšanie.

Rodičia by si mali naďalej zachovať právomoc rozhodovať v citlivých otázkach o tom, či sa ich dieťa zúčastní určitého vyučovania, ak nesúhlasia s jeho obsahom. Ide najmä o prípady výučby s obsahom sexuálneho správania sa a eutanázie.

Súčasná základná škola je príliš akademicky orientovaná a nezohľadňuje špecifické umelecké alebo praktické zameranie žiakov. Základnou školou prechádzajú všetky deti a preto by tu mali byť vytvorené podmienky, aby žiaci objavili svoj špecifický osobný potenciál a talenty.

Naše riešenia

  1. Zachovanie jednotného normatívu prideľovaného na žiaka základnej školy bez ohľadu na zriaďovateľa, ktoré umožní súkromným a cirkevným základným školám participovať na zabezpečovaní povinnej školskej dochádzky žiakov bez ohľadu na to, či vyberajú poplatky za štúdium, prinášať pestrosť vzdelávacích ponúk, a tým aj vyvíjať tlak na zvyšovanie kvality štátnych škôl a kvality poskytovaného vzdelávania v základných školách vo všeobecnosti.
  2. Zvýhodnenie škôl, ktoré poskytujú prax pre svojich študentov.
  3. Povinnosť absolvovania odborného školenia pre tých, ktorí po 10-tich rokoch povinnej školskej dochádzky neabsolvovali aspoň 1 rok na strednej škole.
  4. Komplexná revízia administratívnej agendy školy a minimalizácia administratívnej záťaže školy do takej miery, aby sa riaditeľ školy a zamestnanci školy mohli predovšetkým sústrediť na kvalitu poskytovanej výchovy a vzdelávania.
  5. Slobodný výber na trhu s učebnicami a zrušenie dvojakej kategorizácie učebníc prostredníctvom schvaľovacích a odporúčacích doložiek udeľovaných MŠ SR.
  6. Viac autonómie školám pri tvorbe školských vzdelávacích programov.
  7. V diskusii s odbornou verejnosťou zváženie zavedenia povinnej školskej dochádzky od päť rokov. Školská dochádzka by začínala nástupom do prípravnej triedy, ktorá by bola v priestoroch základných škôl (nie materských škôl). Žiaci by v prípravnej triede zostávali jeden školský rok a pokiaľ by žiak na konci tohto roka nedosiahol dostatočnú úroveň školskej zrelosti, mohol by v prípravnej triede zostať ešte jeden školský rok.
  8. Navrhujeme ponechať povinnú školskú dochádzku desaťročnú aj po zavedení prípravného ročníka. V praxi by to znamenalo, že žiaci by boli povinní vzdelávať sa od 5. do 15. roku života. Povinná dochádzka by tak končila absolvovaním 9. ročníka ZŠ. Dĺžka povinnej školskej dochádzky v súčasnosti nie je zosúladená s dĺžkou základnej školy. Aj tí žiaci, ktorí nechcú pokračovať v štúdiu na strednej škole, tak musia formálne nastupovať na jeden rok na stredné školy alebo sa musia zámerne usilovať o prepadnutie v 9. ročníku.
  9. Zváženie možnosti ustanoviť samostatné primárne školy, ktoré by zahrňovali prípravnú triedu a prvých päť ročníkov terajšej základnej školy. Žiaci by v nich teda trávili šesť rokov (od 5 do 11).
  10. Zlepšenie starostlivosti a práce so žiakmi, ktorí vyžadujú zvýšenú starostlivosť, ako aj so žiakmi, ktorí majú najvyššie študijné predpoklady alebo nadanie v nejakej špecifickej oblasti. Prehodnotíme opodstatnenosť a postavenie špeciálnych škôl a špeciálneho školstva.
  11. Zmena kurikula základnej školy (najmä vyšších ročníkov) tak, aby sa posilnilo získavanie aj iných zručností, ako sú napríklad umelecké a praktické aktivity. Žiak aj jeho rodičia by na konci deviateho ročníka mali mať jasno v tom, či je študijný, umelecký alebo praktický typ a podľa toho by si vyberať strednú školu. Výber strednej odbornej školy by nemal byť motivovaný a zdôvodňovaný slabými výsledkami v akademických činnostiach, ale naopak dobrými výsledkami v prakticky orientovaných činnostiach.
  12. Zmena pravidiel financovania umeleckého školstva. Základné umelecké školstvo je prvým kontaktom detí s hudobným, výtvarným, tanečným, či dramatickým umením. Na umeleckých školách sa objavujú aj nové odbory ako fotografia alebo audiovizuálna alebo multimediálna tvorba. Je neprijateľné, že zákon neumožňuje žiakom študovať dva alebo viac individuálnych predmetov alebo viac kolektívnych na jednej škole, keďže zo zákona je financované len štúdium jedného odboru.
  13. Zrušenie možnosti financovania len jedného individuálneho a jedného kolektívneho vyučovania. Navrhujeme, aby žiaci mohli opäť študovať v rámci jednej školy viac predmetov, či už individuálych alebo kolektívnych. Máme za to, že toto súčasné obmedzenie zabraňuje viacnásobnému rozvoju umeleckých talentov na Slovensku.
  14. Príprava programu podpory a oceňovania talentovaných a úspešných žiakov vo všetkých odboroch, v ktorých žiaci reprezentovali Slovensko na zahraničných alebo celoslovenských podujatiach na celosvetovej úrovni bez rozdielu, kto je zriaďovateľom školy.
  15. Väčšia spolupráca s rodičmi, vzhľadom na to, že „klientom“ školy je žiak.
  16. Zrušenie veta zriaďovateľa pri voľbe riaditeľa školy a zvýšenie počtu zástupcov učiteľov v Rade školy. Taktiež zvýšenie právnej ochrany zástupcov v Rade školy.
  17. Lepšia podpora nadaných študentov – špeciálny vzdelávací program pre nadaných.
  18. Umožnenie homeschooling na oboch stupňoch základných škôl.
  19. Možnosť pre rodičov, zákonných zástupcov žiakov, ako aj samotných žiakov odmietnuť účasť na vyučovaní obsahujúcom sexuálne správanie alebo poznatky o eutanázii bez akejkoľvek sankcie alebo povinnosti si takéto vyučovanie nahrádzať.
  20. Tam, kde je to možné, podporovať „otvorené školy“, ktoré mimo vyučovacích hodín budú slúžiť ako kultúrno-vzdelávacie centrá aj pre širšiu komunitu.

Učiteľ – kľúč k dobrému vzdelaniu

Výzvy a problémy

Kvalitný učiteľ je najdôležitejším prvkom v celom systéme vzdelávania. Mnohých z nás učil aspoň raz v živote výnimočný učiteľ, ktorého hodnota bola nevyčísliteľná. Kvalitný učiteľ môže mať transformujúci a zásadný vplyv na život svojich študentov. Dobrý učiteľ vie na rozdiel od nekvalitného učiteľa robiť zázraky, aj keď má k dispozícii demograficky a inteligenčne rovnakú triedu, ako jeho horší kolega. Žiaľ, tieto rozdiely medzi učiteľmi sa dajú len veľmi ťažko odmerať bežne používanými indikátormi, ako sú kvalifikácia, kredity za profesijné vzdelávanie, dĺžka praxe a pod.

V súčasnosti ide veľká časť investícii v školstve do nákupu techniky a technológií (počítače, laptopy, digitálne tabule, digitálne učivo atď.). Len málo finančných zdrojov bolo nasmerovaných do rozvoja ľudského kapitálu v školstve. Pritom práve kvalitný ľudský kapitál je v školskom systéme nenahraditeľný. Žiadna technológia nenahradí osobnostný prínos učiteľa. Pokiaľ ide o argument pestovania digitálnej zručnosti u žiakov, podotýkame, že žiadny iná generácia nie je tak gramotná v počítačových technológiách ako deti a mládež. Deťom nechýba digitálna zručnosť, ale práve inšpirujúci ľudský kontakt.

S dlhodobým podpriemerným financovaním regionálneho školstva (v porovnaní s priemerom EÚ) bezprostredne súvisí nízky spoločenský status učiteľov a atraktivita učiteľskej profesie i kvalita poskytovaného vzdelávania. V porovnaní s inými vysokoškolsky vzdelanými zamestnancami, učitelia na Slovensku majú najnižšie platy zo všetkých 34 vyspelých krajín. Pred nami je dokonca aj Chile. Podľa údajov OECD z roku 2012 nástupný plat učiteľa na Slovensku je 9 560 eur ročne, po 15 rokoch kariéry sa jeho plat zvýši na 12 000 eur ročne. Na porovnanie v susednom Rakúsku je nástupný plat učiteľa trikrát vyšší – 30 170 eur ročne a po 15 rokoch sa zvyšuje na 38 600 eur ročne (Nehovoriac o Luxembursku, kde je poslanie učiteľa jedným z najlepšie platených – nástupný plat učiteľa je 60 000 eur ročne, po 15 rokoch viac ako 88 000 eur ročne). Na Slovensku je učiteľ jednou z najslabšie platených vysokoškolských profesií.

Spoločenské a finančné ohodnotenie je priamo úmerné aj atraktivite učiteľskej profesie. Pedagogické fakulty už dlhodobejšie zažívajú situáciu, že na študijné programy pripravujúce učiteľov pre primárne vzdelávanie prichádzajú stále menej pripravení uchádzači. Tento stav jednak súvisí s pretrvávajúcim poklesom kvality vyššieho sekundárneho vzdelávania, ale aj s tým, že najkvalitnejší uchádzači preferujú študijné programy pripravujúce na povolania s perspektívou vyššej priemernej mzdy v odvetví. A aj úspešní absolventi s lepšími výsledkami často končia v pracovných pozíciách mimo rezortu školstva, motivovaní vyšším mzdovým ohodnotením. Tento stav sa premieta aj v poklese prestíže školy ako inštitúcie v očiach rodičov a žiakov. Kvalita výchovy a vzdelávania je tak ohrozená nedostatkom kvalitných učiteľov, pretože oni sú tí, ktorí musia zabezpečiť samotný proces výchovy a vzdelávania, implementáciu prvkov reformy vzdelávania do výučby a flexibilne reagovať na meniace sa potreby výkonu ich profesie. V tejto situácii je ohrozená aj výmena starnúcej generácie učiteľov novou generáciou kvalitných a motivovaných učiteľov.

Pokiaľ ide o prípravu na povolanie učiteľa, obsah a forma štúdia na pedagogických fakultách často vôbec nezodpovedá podstate profesie učiteľa, absolventi prichádzajú do škôl nedostatočne pripravení reagovať na pedagogické výzvy a často aj odborne a didakticky nedovzdelaní. Majú minimum praxe a vlastných skúseností s prácou s deťmi. Návrhy na zmenu v koncepcii prípravy učiteľov zahŕňajú menší dôraz na odbornú zložku štúdia, viac dôrazu na špecifickú prípravu na učiteľstvo a na praktické aktivity priamo súvisiace s prácou učiteľa v škole, viac náčuvov a vlastnej pedagogickej praxe, napríklad aj formou zriadenia funkcie asistenta učiteľa, ktorú by vykonávali študenti učiteľstva, a pod. Profesijný rozvoj učiteľa, v podobe, v akej funguje, prináša učiteľom komplikácie, z ktorých môžeme spomenúť najmä dve: 1. Účasť na aktivitách, za ktoré môže pedagogický a odborný zamestnanec získať kredity, je zväčša časovo náročná a môže sa prekrývať s plnením povinností v rámci zabezpečovania výchovy a vzdelávania v škole, a k ich absolvovaniu v pracovnom čase je potrebný súhlas riaditeľa školy, ktorý učiteľ nemusí dostať. Riaditeľ taktiež môže kredity za absolvované aktivity neuznať. Odborní a pedagogickí zamestnanci tak nemusia mať rovnaký prístup k získaniu kreditov. 2. Akreditácia vzdelávacích programov kontinuálneho vzdelávania je otvorená poskytovateľom zo strany inštitúcií priamo riadených MŠ SR i mimo nich. V závislosti od grantového krytia nákladov spojených s realizáciou programov kontinuálneho vzdelávania sa líši aj finančná účasť na absolvovaní tohto vzdelávania (napríklad programy kontinuálneho vzdelávania organizované Metodicko-pedagogickým centrom môžu byť absolvované učiteľom bezplatne, ale nemusia byť atraktívne ani prínosné pre jeho profesijný rozvoj v porovnaní s programami poskytovanými súkromnými poskytovateľmi vzdelávania). Odborní a pedagogickí zamestnanci sa tak v praxi musia rozhodovať medzi programami aj na základe svojich finančných možností, resp. ochoty zamestnávateľa participovať na finančnom pokrytí nákladov spojených s ich absolvovaním, často na úkor ich atraktívnosti. Takéto riešenie prepájajúce profesijný rozvoj učiteľa so zlepšovaním ich ekonomickej situácie sa zbytočne stáva predmetom frustrácie učiteľov a nepodporuje vnútornú motiváciu učiteľa pracovať na svojom odbornom a kultúrno-spoločenskom rozhľade. K frustrácii prispieva aj nedostatočné ohodnotenie a ocenenie najlepších učiteľov v školách.

Naše riešenia

  1. Zvýšenie platov učiteľov každý rok o 10 % počas nasledujúceho volebného obdobia.
  2. Zníženie počtu fakúlt pripravujúcich učiteľov. V súčasnosti je ich 29, pričom ich kvalita je veľmi nerovnomerná. Navyše existujú alarmujúce dáta o tom, že spomedzi študentov pedagogických fakúlt chce ísť pracovať do školstva iba veľmi malá časť (podľa údajov portálu Profesia.sk je to menej ako 53 %). Takisto navrhujeme stanoviť maximálny počet študentov učiteľských odborov.
  3. Zvýšenie nárokov na uchádzačov o štúdium na pedagogických fakultách.
  4. Zreformovať vysokoškolskú prípravu učiteľov tak, aby zohľadňovala potreby praxe s väčším dôrazom na didaktické zručnosti.
  5. Zrušenie povinnosti mať vysokoškolské vzdelanie tretieho stupňa (titul PhD.) a umožniť aj pedagógom s druhostupňovým vysokoškolským vzdelaním vyučovať na fakultách pripravujúcich budúcich učiteľov. Takisto budeme podporovať otvorenie vysokých škôl učiteľom s praktickými skúsenosťami a odborníkom z iných profesií.
  6. Prijatie zákona o mobingu a bosingu. Slovenská komora učiteľov a Nové školské odbory spustili v roku 2015 kampaň pod názvom Zber strachu, ktorej cieľom bolo zmapovať nedodržiavanie zákonných a pracovnoprávnych podmienok na školách, mobbing a bossing v školskom prostredí a tiež porušovanie práv učiteľov. Táto kampaň poukázala na vážny stav na mnohých slovenských školách. Uvedomujeme si, že je to hrozba pre celú spoločnosť, pretože zastrašovaní učitelia, ovládaní strachom nemôžu vychovávať budúce generácie ku kritickému mysleniu, ku konštruktívnemu dialógu a k prosociálnemu správaniu.
  7. Posilnenie autonómie a osobnej zodpovednosti učiteľov.
  8. Odbremenenie učiteľov od byrokracie a množstva organizačných činností nesúvisiacich priamo s pedagogickou prácou.
  9. Organizačná zmena škôl tak, aby učiteľ nemusel tráviť všetky prestávky dozormi, sprevádzaním žiakov počas presunov medzi učebňami, ale mohol sa venovať len pedagogickému procesu a príprave na vyučovanie.
  10. Otvorenie trhu s postgraduálnym vzdelávaním učiteľov a odstrániť tak monopol Metodicko‐pedagogického centra.
  11. V oblasti zefektívnenia profesijného rozvoja pedagogických a odborných zamestnancov školy budeme presadzovať zistenie potrieb učiteľov v oblasti ich profesijného rozvoja, keďže účasť učiteľov na činnostiach profesijného rozvoja je nízka.
  12. Zjednodušenie prístupu k programom profesijného rozvoja bez ohľadu na poskytovateľa (napríklad v podobe špeciálneho konta zamestnanca určeného na jeho profesijný rozvoj), a tým aj posilnenie konkurenčného prostredia a tlaku na kvalitu poskytovaných služieb v tejto oblasti.
  13. Medzi učiteľmi existujú veľké individuálne rozdiely v osobnostných predpokladoch pre prácu učiteľa, v miere motivácie a nasadenia, v kvalite didaktického a pedagogického prístupu a vo výsledkoch. Systém však tieto rozdiely nevníma, nedoceňuje, ba dokonca často pôsobí proti nim. Takéto negatívne naladenie škôl a celého rezortu voči inovátorom spôsobuje v mnohých prípadoch ich postupné znechutenie alebo dokonca odchod zo školstva. Budeme presadzovať zvýšenú podporu zo strany vedenia školy a rezortu pre najlepších učiteľov a systém identifikácie a adresnej podpory nadšených inovatívnych učiteľov.
  14. Učitelia by nemali byť platení len za získavanie kreditov v profesijnom vzdelávaní, ale aj za výsledky svojich žiakov. Dobrý učiteľ je ten, ktorý konzistentne dokáže svojim žiakom sprostredkovať veľký pokrok vo vedomostiach. V diskusii s odborníkmi zvážime kontinuálne testovanie žiakov, ktoré by umožňovalo sledovať ich pokrok. Najlepší učitelia by mali byť odmeňovaní na základe pokroku ich žiakov. V tomto smere nestačí testovanie žiakov len na konci 4. alebo 8. ročníka, keďže učitelia, ktorí pracujú so žiakmi z marginalizovaných komunít budú dosahovať vo všeobecnosti pravdepodobne horšie výsledky. Dôležité je testovať, aký pokrok dosiahli žiaci v priebehu roka, čo by umožnilo následne aj férovejšie hodnotenie práce učiteľov.
  15. Podpora zvyšovania spoločenského statusu učiteľa aj mediálnym pôsobením, prezentáciou a pozitívnym ocenením.
  16. Ďalšie benefity pre učiteľov, ako napríklad služobné byty, psychohygienické tréningy, relaxačné a študijné pobyty, bezplatné očkovanie pre učiteľov, ktorí o to majú záujem (napr. chrípka, hepatitída , rotavírusy, rubeola), sabatikálny rok pre pedagógov – školstvo je jedno z najstresujúcejších pracovných prostredí, v ktorom sa zamestnanci pohybujú, preto navrhujeme pre pedagógov, ktorí odpracujú v školstve 10 rokov získať možnosť využiť „sabatikálny“ školský rok (neplatené voľno v trvaní jedného roka a po návrate do školy garantované pôvodné pracovné miesto. Táto možnosť výborne funguje aj v iných krajinách a prispieva k oveľa motivujúcejším a „čerstvejším“ pedagógom.

Odborné vzdelávanie

Výzvy a problémy

Cieľom odborného vzdelávania je vytvoriť podmienky na prípravu žiakov v súlade s potrebami trhu práce. Odborné vzdelávanie dlhodobo kritizujú nielen samotní „klienti“, čiže študenti, ale aj zamestnávatelia a Európska komisia. Jedným zo základných problémov je, že odborné stredné školstvo je vnímané ako alternatíva pre žiakov so slabším prospechom. Táto paradigma zhoršuje kvalitu odborného vzdelávania, čo sa následne odrazí na výsledkoch jeho absolventov.

Štandardnou súčasťou odborného vzdelávania a prípravy je praktické vyučovanie. Praktické vyučovanie sa uskutočňuje skupinovou formou v školách, v strediskách praktického vyučovania a v školských zariadeniach, alebo individuálne priamo u zamestnávateľov. Praktické vyučovanie bolo doteraz najslabšou stránkou odborného školstva. Túto situáciu sa snaží riešiť zákon č. 61/2015 Z. z. o odbornom vzdelávaní a príprave a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý poslanci schválili v marci 2015. Modelom návrhu zákona je duálny systém vzdelávania v Nemecku a v Rakúsku. V tomto štádiu je predčasné hodnotiť, ako bude fungovať úzka spolupráca medzi zainteresovanými subjektmi a či nový zákon zatraktívni odborné vzdelávanie a prípravu. Problém však je, že zákon nerieši kvalitu odborných škôl, ktorá je pre mnohých žiakov demotivujúcim faktorom.

Naše riešenia

  1. S cieľom zvýšenia atraktívnosti odborného vzdelávania budeme presadzovať, aby sa už na základných školách posilnilo získavanie praktických zručností prostredníctvom predmetu pracovné vyučovanie, ktorého obsahom budú aj informácie o možnostiach prípravy na budúce povolanie.
  2. Lepšie poradenstvo a príprava na povolanie, zlepšenie informovanosti žiakov základných škôl a ich rodičov o príprave na povolanie v stredných odborných školách, o uplatniteľnosti na trhu práce.
  3. Zníženie administratívnej záťaže pre podnikateľov a školy, ktorá vzniká v súvislosti s odbornou praxou.
  4. Zvýšenie kvality odborného vzdelávania, ktorú nový zákon nerieši. Budeme sa zasadzovať za potreby odborného školstva a zachovanie čisto odborných škôl celospoločenského významu ako napríklad odborné školy poľnohospodárskeho typu.
  5. Dôsledný monitoring potrieb trhu práce a nezamestnanosti absolventov.
  6. Vytvorenie nového druhu strednej školy. V súčasnosti stredné umelecké školy sú strednými odbornými školami, čo v praxi prináša anomálie, najmä v súvislosti so zavádzaním duálneho vzdelávania na stredných odborných školách.
  7. Zohľadnenie vyššej ekonomickej náročnosti praktickej časti odborného vzdelávania a prípravy v normatívoch u niektorých odboroch. Praktická príprava v spoločenských odboroch je menej náročná na vybavenie v porovnaní s technickými odbormi.
  8. Lepšia spolupráca so zamestnávateľmi pri príprave vzdelávacích programov pre odborné vzdelávanie a prípravu.

Vysokoškolské vzdelávanie

Výzvy a problémy

Bolonská deklarácia so svojimi ambíciami vzdelanostnej spoločnosti naštartovala v prostredí vysokých škôl mnohé procesy, z ktorých nie všetky hodnotíme ako cestu správnym smerom. Najmä zahraničný odborníci, ktorí sa téme vzdelávania venujú, reflektujú viaceré negatívne javy, ktoré možno ani neboli zamýšľané. Hoci Európska komisia v odporúčaniach pre modernizáciu systému vysokoškolského vzdelávania nastoľuje tento trend, členské štáty by sa nemali báť vyjadriť nesúhlas, resp. hľadať iné riešenia skvalitňovania vysokoškolského vzdelávania.

Prvou otázkou je ambícia zvyšovať počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí v krajine v kontexte hospodárskeho rastu a prosperity. Európska komisia deklaruje, že do roku 2020 by malo mať aspoň 40 % 30- až 34-ročných občanov Európskej únie ukončené terciárne alebo rovnocenné vzdelanie. Tento primárne ekonomický zámer však pôsobí na samotnú hodnotu vzdelania kontraproduktívne. Vysokoškolské štúdium má byť dostupné každému bez ohľadu na jeho ekonomické a sociálne zázemie, avšak uchádzač musí preukázať predpoklady na úspešné zvládnutie tohto štúdia. Okrem toho, že v máme v krajine neúmerný počet verejných a súkromných vysokých škôl pochybnej kvality, produkujeme množstvo absolventov, ktorí vo svojom odbore nikdy pracovať nebudú a vysokoškolské vzdelanie ani nepotrebujú. Zaťažujeme tým kapacitné možnosti fakúlt, záverečné práce sú úrovňou porovnateľné so seminárnymi, zaznamenávame nárast plagiátorstva. Mnohé pozície na trhu práce, pri ktorých by stačilo stredoškolské vzdelanie, sú dnes obsadzované práve absolventmi vysokých škôl, čo znamená devalváciu vzdelávania, ktoré má mať špičkový, až elitný charakter.

Možnosť zakladať univerzity/súkromné vysoké školy (ktoré sú okrem štátneho príspevku financované aj z poplatkov za štúdium) bola pred 15 rokmi považovaná za nástroj, ktorý môže dramaticky zlepšiť úroveň školstva. Za kľúčový prvok reformy bolo považované práve školné. Prax ukázala presný opak. Poplatky slúžia na kupovanie diplomov, novovzniknuté univerzity sú často – osobitne v porovnaní so štátnymi školami – vysokoškolské učilištia. Z tohto sa dá usúdiť, že poplatky za štúdium ani nárast počtu univerzít neviedli k zlepšeniu kvality škôl, naopak súkromné vysoké školy sa vo väčšine prípadov stali firmami, ktoré sa riadia biznis plánom. Ich primárnym cieľom teda nie je vzdelávať, ale vytvárať zisk pre majiteľov. Nepovažujeme za správne, aby bola ambícia založiť univerzitu zakázaná alebo inak znemožnená. Štát by však mal zvýšiť reguláciu úrovne univerzít. A reagovať na vypuklé problémy, ktoré poznáme z praxe. Akreditačná komisia (ktorá sama o sebe môže byť aj nezávislou agentúrou) by napríklad mala reagovať na zakladanie univerzitných pracovísk a fakúlt v menších a okresných mestách, resp. pri detašovaných pracoviskách. Napriek proklamáciám rôznych stratégií a plánov, vyšší počet vysokých škôl a univerzít neplní stanovený cieľ. Jeho výsledkom je naopak devalvácia vysokoškolského diplomu.

Druhým problémom, ktorý je potrebné pomenovať v oblasti vysokých škôl je uplatniteľnosť absolventa. Myslíme si, že študijné odbory (najmä bakalárske) majú byť orientované na prax, pri ich význame má byť zohľadnená ich spoločenská využiteľnosť na trhu práce (tzv. vzdelanostný trojuholník). Vysoká škola má teda poskytovať také vzdelanie, aby bola schopnosť absolventa nájsť si prácu čo najvyššia. Aj pri tomto ekonomickom zámere však netreba zabúdať na podstatu univerzity, ktorá sa v dejinách profilovala ako miesto, kde sa človeku dostáva všeobecného vzdelania, a ktorý ju opúšťa s istou morálnou výbavou, kultúrnym rozhľadom, občianskou a spoločenskou zodpovednosťou, elita, ktorá vie generovať idey, nápady, hodnoty, no zároveň má schopnosť kriticky reagovať na rôznorodé javy. Je potrebné prostredníctvom normatívov zohľadniť uplatnenie študenta, no tak, aby opatrenia v tomto smere neboli likvidačné voči študijným odborom, ktoré zastrešujú humanitné a sociálne vedy.

Pokiaľ ide o uplatniteľnosť študentov, jedna z verejne akceptovaných axióm vraví, že vyššie vzdelanie by malo viesť k nižšej nezamestnanosti. Na Slovensku síce narástol počet univerzít aj ich absolventov, no žiadnu relevantnú koreláciu s nezamestnanosťou to neprinieslo. Nie „vyššie“, ale špecializované vzdelávanie je teda kľúčom k nášmu úspechu a k získavaniu investorov i rozvoju podnikov v SR. Riešenie, ktoré navrhujeme, spočíva v bezpodmienečnom obojstranne výhodnom prepojení teórie s praxou formou zavedenia duálneho vzdelávania. Každý jeden subjekt, každý prichádzajúci investor do modernej zóny, bude zapojený v primeranej miere do tohto duálneho systému.

V tomto zmysle by pomohlo legislatívne ukotvenie profesijného bakalára, ktorý už úspešne funguje v pilotnom štádiu. Profesijný bakalár by spájal školy a podniky, kde by v rámci 4-ročného štúdia študent absolvoval 2 semestre stáže a potenciálne po skončení školy aj nastúpil do zamestnania.

Tretiu problémovú oblasť vysokých škôl tvoria financie. Na jednej strane sa to týka vysokých škôl, na strane druhej ich zamestnancov. Je potrebné, aby sa vysoké školstvo stalo skutočnou prioritou, a aby sa postupne vyrovnala miera jeho financovania s priemernou úrovňou krajín OECD, čo však súvisí s prehodnotením počtu vysokých škôl. Prvým zásadným krokom, ktorý definuje aj Európska komisia, je výrazné zvýšenie investícií do vysokoškolského vzdelávania. Súčasný tlak na fiškálnu konsolidáciu nevyhnutne spôsobil, že členské štáty prehodnocujú efektívnosť nákladov svojich verejných investícií do vysokoškolského vzdelávania a výskumu: kým niektoré znížili výdavky, iné zvýšili rozpočty vzhľadom na potenciál financovania v týchto oblastiach z hľadiska rastu. Dôležitou úlohou politiky bude nájsť spravodlivý model financovania pedagogických a vedeckých zamestnancov, resp. definovanie ich pôsobnosti. Súčasný stav núti pedagógov publikovať vo vysokej miere, bez ohľadu na kvalitatívny výsledok. Preto je našou víziou rozlišovať medzi pedagógom a vedcom/výskumníkom, ktorí by mali byť hodnotení rôznymi pomermi za pedagogické výkony a výkony vo vede, špecificky v rôznych stupňoch štúdia. Zdrojom rozhodnutia sa pre povolanie vysokoškolského učiteľa nie je primárne finančná stránka, avšak súčasný stav finančného ohodnotenia je značne poddimenzovaný, čoho dôsledkom je aj odliv mladých vedcov a výskumníkov na zahraničné pracoviská. Jednou z nutných podmienok je udržať na pôde vysokej školy začínajúcich pedagógov a odmeniť ich motiváciu zvyšovať si stupeň kvalifikácie, preto platový rozdiel medzi odborným asistentom a docentom by mal byť vyšší ako v súčasnosti, pričom však kritériá pre postup od odborného asistenta až po profesora by mala mať každá univerzita stanovené rovnako.

Pokiaľ ide o financovanie vysokého školstva, súčasný model je založený na výkonovom princípe, pri ktorom sa zohľadňuje výkon vysokej školy vo vzdelávacej činnosti, výskumnej a umeleckej činnosti a niektoré ďalšie parametre týkajúce sa prevažne sociálnej podpory. Výkon vysokej školy vo vzdelávacej činnosti je meraný počtom študentov so zohľadnením ekonomickej náročnosti študijných odborov, kvalifikačnou štruktúrou vysokoškolských učiteľov a čiastočne aj zamestnateľnosťou absolventov. V roku 2013 rozdelilo podľa výkonu vo vzdelávaní 192,0 mil. €, čo predstavuje 44,4 % rozpočtu VVŠ. Tento systém financovania motivuje vysoké školy k prijatiu čo najväčšieho počtu študentov a k ich udržaniu na vysokej škole bez ohľadu na kvalitu a výsledky ich práce.

V oblasti výskumu je potrebné vytvoriť podmienky na prepojenie základného výskumu, aplikovaného výskumu a aplikácie výsledkov výskumu do praxe. Výskumné projekty majú často nulovú udržateľnosť po skončení financovania projektu a výsledky projektu sú málokedy uvedené do praxe, prípadne majú minimálny prínos pre zvýšenie know-how.

Naše riešenia

  1. Po odbornej diskusii zvážime prijatie koncepcie budovania elitnej univerzity na Slovensku. Keďže na Slovensku chýba elitná univerzita, významná časť z najlepších slovenských študentov preto odchádza za vzdelaním do Brna, Prahy a v menších počtoch aj na ďalšie univerzity na Západ. Elitnou univerzitou by sa čiastočne riešil odchod mozgov („brain-drain“) medzi študentmi aj učiteľmi, ako aj druhý problém – zvýšenie úrovne univerzitného vzdelania na Slovensku. Jednou z možností vybudovania elitnej univerzity je radikálne zvýšenie dotácií najlepším fakultám v jednotlivých odboroch, čím by sa podporili najlepšie univerzitné pracoviská na Slovensku, ktorým by sa zároveň nastavili vyššie štandardy kombinované s nižšími počtami študentov. Druhou možnosťou, o ktorej sa už v minulosti diskutovalo, je transformácia SAV na elitnú univerzitu s malým počtom študentov, kde by bola reálne prítomná akademická elita krajiny. Treťou možnosťou by bolo vytvorenie novej univerzity. Elitná univerzita (resp. elitné fakulty), by mala mať garantovaný nadštandardný rozpočet na obdobie 20 rokov, ako aj prísnejšie kritériá a prísnejší dohľad nad fungovaním inštitúcie.
  2. Sprísnená a pravidelná kontrola s hrozbou zrušenia pre kvalitatívne najhoršie univerzity, resp. ich detašované pracoviská, ktoré slúžia na „vyťahovanie“ štátnych zdrojov. Peniaze, ktoré sa týmto ušetria, sa poskytnú univerzitám v okolí, resp. s príbuznými odbormi. Štát tiež bude garantovať, aby sa zrušenie univerzity nedotklo študentov, ktorí by po kontrolnom preskúšaní mali dostať šancu doštudovať na podobnej škole.
  3. Zmena financovania vysokého školstva. Súčasný systém financovania je pasívny, jednak štát nemôže aktívne dohadovať podmienky financovania služieb, ktoré objednáva za verejné prostriedky a jednak tento systém podporuje kvantitu študentov na úkor kvality. Súčasný systém neobsahuje nástroje na reguláciu počtov študentov v jednotlivých študijných odboroch, čo potenciálne môže viesť k neefektívnemu využívaniu verejných zdrojov. V novom systéme financovania budeme presadzovať, aby bola lepšie zohľadnená zamestnanosť absolventov jednotlivých odboroch.
  4. Rozhodnutia a opatrenia v oblasti vysokoškolskej politiky, evaluácia výsledkov by mali byť založené na údajov a štatistikách. Z toho dôvodu budeme presadzovať systematický zber a spracovanie (vrátane sprístupnenia) údajov a štatistík s ich pravidelným vyhodnocovaním. V tomto smere je príkladom Slovenská technická univerzita, ktorá pilotne monitorovala súčasné a budúce potreby priemyslu a požiadavky na absolventov.
  5. V oblasti informácií podpora prepojenia informačných systémov (centrálny register študentov, plánovaný register študijných odborov, študijných programov, vysokých škôl) a integráciu s ostatnými informačnými systémami verejnej správy, aby verejnosť a potenciálni uchádzači o štúdium mali informácie o stave, v ktorom sa nachádzajú jednotlivé vysoké školy. Na základe dostupných informácií môžu mladí ľudia prijímať kvalifikované rozhodnutia, pokiaľ ide o výber vysokej školy alebo študijného programu.
  6. Efektívnejší mechanizmus dofinancovania vysokého školstva z externých zdrojov. Zaviesť systém viaczdrojového financovania vysokých škôl. Osobitne sa to týka financovania z prostredia úspešného priemyslu (napr. automobilky a ich subdodávatelia), firmy treba viac motivovať (odpúšťanie daní a odvodov), resp. sofistikovane sankcionovať (výhody pri vstupe investora viazať na podporu školstva a vedy).
  7. Na Slovensku dlhodobo klesá počet študentov na technicky orientovaných vysokých školách. Budeme presadzovať zatraktívnenie technických odborov (technická olympiáda, poradenstvo, nábor v školách).
  8. Zlepšenie prepojenia na budúcich zamestnávateľov (najmä v prípade technických odborov).
  9. Rozšírenie výučby a ponuky cudzích jazykov. Plynulé ovládanie aspoň jedného cudzieho jazyka je už štandardnou podmienkou zamestnávateľov.
  10. Legislatívne ukotvenie profesijného bakalára, ktorý už v pilotnom štádiu úspešne funguje v spolupráci s niektorými podnikmi a technickými školami. Profesijný bakalár by bol štvorročným štúdiom. V treťom a štvrtom ročníku by bola povinná semestrálna prax u potenciálneho zamestnávateľa. Absolvent profesijného bakalára by mal praktické aj teoretické skúsenosti a bol plne pripravený na vstup k zamestnávateľovi.
  11. Odbremenenie vysokoškolských pedagógov od zbytočnej byrokracie, aby sa mohli plne venovať výskumnej a pedagogickej činnosti.
  12. Spoločne so snahou o pozdvihnutie spoločenského statusu pedagogickej profesie budeme presadzovať, aby vysoké školy mali nástroje na meranie kvality pedagogického zboru a systematické rozvíjanie ich zručností (didaktické zručnosti, sledovanie výskumu a vývoja v danej oblasti, informačné technológie a pod.).
  13. Podporovať vytvorenie podmienok na spoluprácu so špičkovými vedeckými inštitúciami vo svete.
  14. Nominácie zahraničných odborníkov do vedeckých rád s cieľom internalizácie našich vysokých škôl.
  15. V rámci zlepšenia uvedenia výsledkov výskumu do praxe chceme motivovať prepojenie výskumných tímov a zlepšiť zapojenie pracovísk univerzity do medzinárodných výskumných projektov.
  16. Podpora pre podávanie projektov v rámci európskeho programu Horizont a iných grantových schém, tak, aby na vysokých školách fungovali grantové laboratória, ktoré by pomohli žiadateľom s administratívou projektov.
  17. Lepšia podpora športových a kultúrnych aktivít pre vysokoškolskú mládež.
  18. Ochrana nezávislosti akreditačnej komisie od politických a lobistických tlakov. Zníženie administratívnej náročnosti akreditačného procesu.

Šport

Výzvy a problémy

Šport je fenomén, ktorý spája pohyb so zdravím, zdravie s efektivitou a produktivitou, efektivitu a produktivitu s prosperujúcou ekonomikou a silnú ekonomiku so spokojným životom. Systém starostlivosti o športovanie mládeže mal na Slovensku v rámci bývalého Československa veľmi vysokú úroveň, porovnateľnú s najvyspelejšími štátmi v Európe a vo svete. Existoval v dvoch rovinách: 1. Šport na školách, 2. Útvary talentovanej mládeže.

V základných školách okrem pravidelnej telesnej výchovy minimálne dve hodiny týždenne fungovali športové krúžky, vedené obetavými učiteľmi, ktorí boli za prácu mimo vyučovacieho procesu aj finančne ohodnotení. Školské súťaže mali obrovskú popularitu a nezriedka aj vynikajúcu úroveň. Súťaže sa organizovali nielen pre ZŠ, ale aj gymnáziá a odborné učilištia. Osnovy na vyučovanie telesnej výchovy mali odbornú úroveň s dôrazom na dve základné oblasti – gymnastiku s atletikou a hry. Školské telocvične boli vybavené základným gymnastickým náradím, náčiním a učebnými pomôckami. Školské ihriská využívala mládež celé dni aj po vyučovaní. Takisto boli vytvorené v základných školách športové triedy a školské športové strediská, ktoré boli základným článkom v systéme Útvarov talentovanej mládeže. Výkladnou skriňou športu bol systém starostlivosti o talentovanú mládež. Vo všetkých útvaroch pracovali stovky trénerov z povolania. Útvary boli riadené, kontrolované a vyhodnocované športovými zväzmi a Metodickým oddelením SÚV ČSZTV. Tieto všetky fakty veľmi priaznivo ovplyvňovali športovanie mládeže a výkonnostnú úroveň. Prakticky vo všetkých športoch, najmä v olympijských, sme patrili až do roku 1995 k európskej a svetovej špičke. Avšak už od získania samostatnosti Slovenska 1993 sa začal tento systém starostlivosti o talentovanú mládež, ale zároveň aj o celú populáciu detí postupne rozpadať. Bez analýzy či zdôvodnenia boli zrušené všetky ÚTM, ktoré časom zostali športovými gymnáziami len podľa názvu, bez primeraného finančného zabezpečenia. Dôsledkom je úpadok športovej aktivity detí a mládeže, postupný nedostatok náradia a náčinia v telocvičniach, zjednodušenie vyučovania telesnej výchovy na loptové hry, úpadok v príprave talentovanej mládeže a pokles úspechov Slovenska na medzinárodnom poli. Vo vrcholovom manažmente sme svedkami korupčného správania a nekompetentného riadenia, čo sa prejavuje demotiváciou našich športových špičiek.

V SR štát nemá partnera, s ktorým by komunikoval otázky prípravy talentovanej mládeže, vrcholového športu a športu pre všetkých. Pokus Slovenského olympijského výboru o vytvorenie tzv. strechy slovenského športu bol rázne odmietnutý zo strany futbalového zväzu a odsúdený na zánik. Šport musí mať strešný orgán, zákon o športe, koncepciu telesnej výchovy mládeže a vyčlenené prostriedky na financovanie. Okrem toho musí existovať sieť miestnych klubov, stredísk, spolkov a dostatok športovísk pre záujmové a voľnočasové aktivity.

Pokiaľ ide o deti a mládež, zanedbanie športu a investícii do rekreačných možností a športovej infraštruktúry vedie k nezdravému životu, chorobám (ako napríklad obezita), stresu a zhoršeniu celkovej kvality života.

Naše riešenia

  1. Obnoviť Útvary talentovanej mládeže predovšetkým v olympijských športoch a zabezpečiť dostatok trénerov z povolania pri práci s talentovanou mládežou.
  2. Zvýšiť financovanie športových gymnázií.
  3. Zlepšiť vybavenia základných a stredných škôl základným náradím a náčiním.
  4. Finančne motivovať a podporovať športovú prípravu detí a mládeže v školách, organizovať inšpirujúce a talenty vyhľadávajúce športové súťaže v školách, medzi školami až po celoštátnu úroveň.
  5. Radikálne zlepšiť športovú infraštruktúru slovenského športu na všetkých úrovniach: šport pre všetkých, pre talentovanú mládež, výkonnostný aj vrcholový šport.
  6. Podporiť účinné daňové zákony, ktoré by umožnili súkromným firmám investovať do športu a dotovať kluby, zväzy, jednotlivcov.
  7. Vytvorenie výskumného ústavu pre šport, napríklad na báze Národného športového centra, ktoré si zriadilo MŠVVaŠ SR, ktoré však nemá jasnú náplň. Takisto je potrebné vytvorenie Metodického ústavu na riadenie prípravy talentovanej mládeže.
  8. Podporovať rozvoj všetkých športov, nielen „vybraných športov“, ako sú futbal, tenis, hokej, atletika. Neprijateľným parametrom prideľovania financií je medzinárodná a domáca popularita športov. V drvivej väčšine civilizovaných krajín sveta takáto anomália neexistuje. Financie do športu sa prideľujú na základe dlhoročného sledovania a vyhodnocovania výskumných ústavov pre šport, ktoré si zriaďujú štátne orgány, a riadia šport v príslušných krajinách.
  9. Zvýšiť rozpočet škôl na rozvoj športových aktivít, keďže je to investícia, ktorá sa štátu mnohonásobne vráti.